21. 11. 2013

Mamona, hanba a nenávisť

Mamona, hanba a nenávisť
Na armádu sa valili ťažké, husté mračná. Pohyb v nich bol úplne evidentný. Niektoré skupiny bojovníkov sa doslova krčili od strachu. Čudovala som sa, pretože takmer všetci boli služobníkmi v mnohých službách, stojaci v konkrétnej denominácii, aj medzi denomináciami.
V mračne bolo mnoho démonov mamony. Boli tam aj démoni chlipnosti a množstvo démonov strachu. Mali spôsobiť chaos v radách verných Božích služobníkov. Démoni mamony a chlipnosti mali pôsobiť na Božie deti, aby im to, čo mali, nestačilo. Aby prestali dávať štedré dary do cirkvi, či priamo konkrétnym služobníkom.
„Povedz im, nech sa neboja,“ povedal mi Pán.
A tak som šla a kohokoľvek žijúceho z darov Božieho ľudu som stretla, každého som povzbudzovala slovami Písma, ktoré mi Boh pretavoval priamo do ich konkrétnych situácií. Niekedy som jednoducho len hovorila: „Neboj sa.“ A stačilo to.
Stretla som viacerých, ktorí takto Božích služobníkov povzbudzovali. Niektorí z nich mali výrazný dar dávania. Rozumeli tlaku mamony, sami ho cítili, ale zvolili si radšej sa vzdať časti svojho príjmu, ako sa mu podriadiť. Títo mali byť piliermi cirkvi v boji proti prichádzajúcemu nepriateľovi.
Mraky sa blížili. Boží bojovníci, milujúci a štedrí, nepatriaci moci peňazí ale Bohu, sa postavili ako jeden šík. Podporovali ich modlitby tých, ktorí vďaka ich financiám roky slúžili Bohu na plný či čiastočný úväzok. A oni sa zase modlili za nich, aby vydržali tlak strachu, ktorý sa už dal doslovne krájať. Bolo to husté. Všade lietali šípy s otázkami: „Budem mať dosť? Môžem toto ešte dať? Budem mať na všetky výdavky? Koľko mi zostane, keď toto darujem?“
Dotieravosť démonov, ktorí vystreľovali šípy, bola tak nepríjemná, že zastierala spomienky na Božie zázraky. Mnohí bojovníci preto v poslednej chvíli zakolísali vo viere. Už už skladali zbrane... Ale Pán posielal svoje slovo. Niektorým poslal anjelov, aby im očistili zrak a oni Ho potom lepšie videli. Uzreli hrdosť Ocka, Jeho lásku, Jeho radosť z nich. A to im dalo silu nepadnúť, ale zostať stáť. Stále verne posielali svoje dary. Niektorí ich dokonca zvýšili. Ako krok viery. Pretože ich dôvera Bohu vzrástla.
Mrak ich zahalil ako čierna tma. Boh mi dal vidieť skrze ňu, aby som pochopila, čo sa v armáde dialo. Démoni chlipnosti boli nechutní. Lákali Božích služobníkov na posty ponúkajúce lepší zárobok, lukratívne vyzerajúce zamestnania, image, ktorý by získali, rešpekt... a tiež, klamali ich tým, že potom budú môcť darovať viac Bohu. Sprevádzaný démonmi ponižovania znižovali v očiach služobníkov to, čo doteraz pre Boha urobili. Démoni mamony vystierali svoje chápadlá na každého, kto túžil dať Bohu naozaj všetko. Niektorí mali naozaj ťažký čas. Navalili sa na nich rôzne výdavky, s ktorými nerátali, ocitli sa po prvý krát v živote v mínuse. Jeden po druhom darcovia, pred tým štedrí, museli kvôli rôznym okolnostiam svoje dary znížiť.
Potom sa medzi nimi znovu objavili anjeli. Priniesli im posilnenie. Podnikateľom nové príležitosti, dokončili sa roky stagnujúce projekty... prišiel zázrak. Dary prúdiace do cirkvi a na účty služobníkov napriek mraku mamony znovu rástli.
Pozerala som sa na to celé a nechápala nádheru Božej dobroty. Veľkosť Jeho zaopatrenia do posledného detailu. Bola to dobrota plná dobroty. Bolo nad možnosť môjho rozumu ju pochopiť.
„Ach, milovaná,“ smial sa Pán, „veď sa v nej len okúp, nemusíš ju pochopiť.“
A tak som sa kúpala. A spievala som pieseň. Melódiu k nej hral môj orol. Potom si mi sadol na rameno a oprel sa o mňa.
„Takto to mám rád,“ povedal vtedy, „takto to je, keď bratia spolu bývajú.“
Potom som lietala veľmi vysoko. Vďaka tomu som dovidela ďalej a ešte ďalej. Bolo tam pripravené prebudenie. Mnoho stratených čakalo na Božie slovo. Presné a jasné Božie slovo. Vedené a pomazané Božím Duchom. Presne to, čo kto potreboval počuť. Pripravené na mieru.
Ale ani mnoho detí v Božej armáde, ktorá sa nachádzala priamo podo mnou, také slovo nikdy nepočulo. Bolo mi z toho smutno. Túžila som, aby počuli svojho Ocka úplne jasne.
„Tak tancuj,“ povedal mi vtedy Pán.
Šla som a tancovala. S mnohými ďalšími. Boh dal medzi nás jednotu, aj keď sme sa nepoznali. Bolo to plné Jeho Ducha. Potom som bola doma, s deckami, ktoré mám rada. Tvorili sme niečo nové a potom znovu nové a znovu a znovu. A vo všetkom bol On. Vyvýšený. Bolo tam Jeho slovo šité na mieru.
„Naučte maličkých počuť moje slovo. Nech sa netrápia. Nech sa radujú. Nech si užijú mňa,“ povedal nám Pán.
A tak sme sa rozpŕchli po cirkvi. Učili sme sa počuť a poslúchnuť Božie vedenie a priniesť presne to, čo chcel, presne tam, kam chcel. Nebolo to vždy ľahké. Niekedy sa na prvý pohľad zdalo, že ten človek, ku ktorému nás Pán vedie potrebuje úplne niečo iné. Ale keď sme poslúchli, zistili sme, že sme mali to pravé. Niekedy sme v strachu, že veci pokazíme, trochu slovo zaobalili, ale potom neprinieslo celú Božiu zmenu. Museli sme sa preto k niektorým ľuďom vracať. Bola to nádherná škola absolútnej dôvery Božiemu vedeniu.
Sedávali sme potom spolu a hovorili si, čo sme zažili. Spievali sme a znovu a znovu tvorili. Nezdalo sa nám to byť príliš časovo náročné pripraviť niečo len pre jedného človeka. Jednoducho sme tomu venovali koľko času bolo treba a urobili to tak, ako Boh chcel. A potom, potom nás Pán zobral hore.
Vyleteli sme nad miesto, kde sme Mu slúžili. Slovo, darčeky, kresby, básne, piesne... to všetko, čo sme ľuďom priniesli, putovalo. Ono to putovalo cirkvou. Nevystrelili sme to ako šípy, aby sa to rozprsklo a dopadlo na čo najviac ľudí. Dali sme to jednému, tomu, ktorý to potreboval. A on to dával ďalej. A znovu ďalej a ďalej. Niektoré takto spracované slovo sa vrátilo k tomu, kto ho vytvoril.
Pozorovala som jeden taký prípad. Dievčinka namaľovala obraz. Napísala k nemu lístoček s vysvetlením, prečo práve tento obraz a aké slovo dostala, keď ho maľovala. Bolo to jasne naprávajúce a veľmi objímajúce slovo. Práve sa vrátilo späť k nej. Pozrela na obraz, prečítala text a padla na kolená. To slovo, akoby znásobené láskou tých, ktorých rukami prešlo, bolo to, čo jej chýbalo. Boh ju objal a uzdravil.
„Tak toto som nečakal,“ povedal na to jeden z mladých orlov. Veľmi som ho ľúbila. Bol mi veľmi blízky a ja som bola blízka pre neho. Lietal chvíľu po mojej pravici. Dotýkali sme sa krídlami, aby sa naučil lietať a veliť letke. Nemali sme nejaký spracovaný koncept toho, čo potrebujeme prejsť. Len sme dôverovali Bohu, že mu dám, čo potrebuje. Len bol so mnou a pomáhal vo všetkom, čo vedel. Dlho sedával s mojím orlom a preberali veci, ktoré som ho nevedela naučiť ja. A veľa sme mu hovorili o tom, ako sme sa učili spolu lietať my. Mladý orol sústredene počúval. Hltal každé slovo. Počúval o našich prvých spoločných bitkách a nasával z toho všetku múdrosť, ktorá v tom bola.
„Je to ako súbor slávnych príbehov,“ povedal raz, keď sme si len tak poletovali.
„To preto, že je v tom Božia sláva,“ usmiala som sa.
Pred nami sa vyrojil roj démonov. Vyleteli sme vyššie, aby sme sa s nimi nezrazili priamo. Neboli sme na to pripravení. Z výšky sme ich pozorovali a potom, obohatení o Boží dotyk sme zleteli k nášmu oddielu.
„Povedieš nás,“ povedala som mladému orlovi.
„Ale...“
„Žiadne ale nepoznám. Urobíš to. Máš všetko, čo k tomu potrebuješ.“
Vedela som, kde sú jeho slabiny, poznala som ich veľmi dobre. Niektoré boli podobné mojím.
„Budem blízko,“ povedala som ešte.
Vyleteli sme. Zaradila som sa tesne za neho. Aby sa mohol kedykoľvek oprieť. Ale zároveň dosť ďaleko na to, aby sa na mňa nespoliehal vo všetkom, aby musel rozhodovať sám, modliť sa sám, konať sám.
Vzápätí sme sa zrazili s démonmi hanby. Boli oplzlí. Šípy, ktoré nás trafili, otvárali staré zranenia a plnili ich úzkostlivou hanbou, v ktorej sme mali chuť všetko naveky skryť a už to nemusieť spomínať. Už len ich prítomnosť bola nechutne silná. A šípy nasiakli celého človeka. Trafili niekoľkých z mladších ale aj troch skúsených bojovníkov, ktorí boli v ten deň s nami.
„Ošetrite ich,“ zavelil mladý orol, „môžeš ísť tiež, som v poriadku,“ povedal mne. Usmial sa pri tom. V tom krásnom úsmeve bol Boží pokoj.
Zleteli sme dole. Niekoľko orlíc, ja a ranení. Tých starších sme museli ťahať dole nasilu. Nechceli riešiť tie veci. Sadla som si s nimi. Všetkými naraz. Naschvál.
„Budete hovoriť. Všetci. Letka vás potrebuje. Keď nebudete v poriadku, to mračno, ktoré sa dvíha na obzore, nás pohltí. Toto bol len predvoj. Aby nás oslabili. Potrebujeme vás. Práve vás. Lebo Boh vás postavil na toto miesto.“
„Zápasil som s pornografiou,“ ozval sa jeden po chvíli. „Dlhé roky. Nepovedal som to nikomu. Ani svojej žene. Tak strašne sa teraz hanbím...“
„Otec ma ponižoval,“ pokračovala druhá, „úplne mi uniká moja hodnota. Len sa zahrabávam niekam do stredu, aby ma nebolo vidieť. Hanbím sa za to, aká som. Aj sama pred sebou. Bojím sa naozaj sa spoznať.“
„Ja,“ ozval sa tretí, „keď sa priznám, už ma nebudete medzi sebou chcieť.“
Všetci sme pokrútili hlavami.
„Aj tak, je to ťažké.“
„Nemáme čas,“ povedala som, „si Boží. Čokoľvek si robil, za čokoľvek sa hanbíš, kvôli čomukoľvek sa cítiš byť špinavý, za všetko tiekla krv Baránka.“
Jeho nasledujúce vyznanie nám vyrazilo dych. Nečakal to ani jeden z nás. Rýchlo som sa spamätala, potláčajúc slzy dojatia, že sa s tým dokázal priznať, a opýtala som sa: „Odpustil si už sám sebe?“
„Nie,“ odpovedal.
„Ježiš ti odpúšťa. Prijmi to a odpusť sám sebe.“
Muž sa rozplakal. Aj tí ďalší dvaja. Aj oni museli odpustiť sebe aj tým, ktorí im ublížili. Potom sme sa spolu modlili.
„Zostaňte dole,“ povedala som im nakoniec, „potrebujeme vás tu. Pýtajte si Božie šípy. Budeme potrebovať ich posilnenie.“
„Sami?“ opýtala sa tá žena, ktorá bola medzi nimi.
„Boh je na vašej strane. Dokážete to. Budeme sa o vás potrebovať oprieť. Modlite sa verne. Bude to nepríjemné. Znovu sa bude vracať hanba. A to bude z toho celého to najľahšie. Ale vy ste čistí. Na tom stojte. Otec vás prijal, neodmietajte viac sami seba. Máte moc poraziť každú lož, ktorá vám bude znieť. Stojte na Pravde.“
Potom som vyletela hore. V mračne, ktoré sa blížilo, boli rôzne prúdy. Vracala sa mamona aj hanba, ale najzjavnejší bol oheň nenávisti. Pretkaný pramienkami strachu mal obrátiť brata proti bratovi, sestru proti sestre. Ako zámienka mali slúžiť práve tie veci, ktoré sme pred chvíľou riešili. Obzrela som sa, kde je môj orol. Znovu strach. Už znovu ma dostal.
Padala som dole. Len chvíľku, ale zabrať krídlami a dostať sa späť, ma stálo veľa premáhania sa.
„Som v poriadku,“ zašepkal, keď som sa vrátila hore, „opri sa na moment.“
Objal ma spôsobom, akým to vedel len on. Niečo medzi nami, to čo tam vložil Pán, bolo ako miesto stretnutia, na ktoré sme vedeli položiť naše bolesti. Aby sme sa mohli navzájom držať.
Zaradila som sa znovu za mladého orla. Bol sústredený. Upriamený na Boha, ktorý držal v ruke jeho dnešné víťazstvo. Dnes mal dospieť v dospelého bojovníka. Vedel to. Mal s Bohom veľmi blízky vzťah. Už od malička sedával pri Jeho nohách a počúval. Dnes všetko, čo sa kedy pri nebeskom Ockovi naučil, malo priniesť ovocie.
„Luky!“ zavelil.
Vzali sme luky. Pripravené šípy sa dotkli napnutých tetív.
„Ešte nie,“ šepkal si, „ešte chvíľu. Teraz!“ zvolal.
Vystrelili sme. Presne v momente, kedy sa mračno vrhlo tak na nás, ako aj na bojovníkov pod nami. V Božej armáde sa zablysli meče. Naše šípy dopadli na miesta určenia. Posilnili bojovníkov. Priniesli im poznanie čistoty ich rúcha.
A potom sme sa ocitli v tom mračne. Bolo to ako hluk mnohých rojov včiel. Ohlušujúce, desiace. Vytiahla som meč a skryla sa za štít.
„Len sa viac neboj,“ opakovala som si a zrazila démona strachu.
Počula som, ako sa za mojím chrbtom spokojne zasmial môj orol. Pospevoval si dáku pieseň. Vlialo to do mňa desať kýbľov pokoja. Bojovala som úplne inak ako inokedy. Odhodlane a pokojne zároveň.
Mladý orol vedel, ako na to. Bolo to ako nádherný tanec, súzvuk, jednota pohybu a slova. A potom zaspieval. Každá moja bunka v tej piesni stretla Boha. Priniesla mi poznanie súvislostí a zmyslu.
Démoni si všimli, že je to mladý orol, kto prináša posilnenie bojovníkom aj iným orlom a vrhli sa na neho o to viac. Obkolesili sme ho, aby sme mu pomohli. Dve z mladých orlíc - jeho sestry maľovali obraz. Spolu. Spolu im prišiel nápad, spolu ho kreslili. Orol z každého ťahu štetcom nasával Božie posilnenie.
Už bolo príliš dlho tma, príliš dlho sme nevideli nebo. A orly nadovšetko milujú pohľad na nebo. Priamo na Otca. Modlila som sa. Netušila som, ako dlho nám vydržia sily. Potrebovali sme viac. Slabli nám krídla. Démoni do nás vystreľovali šípy falošného svetla. Malo nás odlákať od mladého orla, aby zostal sám. Démoni mamony tasili meče. Zasiahli niekoľkých mojich vzácnych orlov. Priamo z mojej letky. Veľmi som plakala a volala o milosť pre nich. Letela na mňa skupinka démonov zúfalstva. Začala som podliehať panike, keď sa predo mnou objavil môj orol. Nevidela som ho, spoznala som len vôňu jeho pomazania. Démoni sa roztrieskali o jeho štít.
„Ďakujem,“ šepla som ešte trochu vydesene a ďalej sa modlila, aby môj meč triafal protivníka. Nie mojich drahých, nie orlov bojovníkov, ktorí nám prišli na pomoc. Len a čisto nepriateľa. Túžila som, aby sa môj meč rozžiaril. Aby som videla na istotu kam triafam.
„To je pochybnosť,“ zakričal na mňa môj orol.
Zodvihla som štít a trafila démona pochybností.
„Máš tam smútok!“ zakričala som na neho naspäť.
„Už nie!“ ozvalo sa vzápätí.
Chvíľu sme si takto vykrikovali varovania, aby sme si navzájom pomohli. Bolo to krásne. Záblesk Božieho milovania, ktorý ma posilnil. Bola to jednota.
„Pokánie!“ zvolal mladý orol.
Znovu sme čistili svoje postoje, vyznávali si navzájom hriechy. Zdola som počula modlitby trojice bojovníkov, ktorí za nami stáli.
Ale aj tak som bola nepokojná. Niečo sa asi blížilo. Ale nevedela som čo. Môj orol to vycítil.
„Čo je?“
„To keby som vedela.“
„Čo to je?“ opýtal sa aj mladý orol.
Nemali sme čas to riešiť. Stále do nás dobiedzali démoni, nedali pokoj ani na moment. Nebolo tak hnusne tma, ale pociťovala som hlboké pocity temnoty vo vnútri. Konečne som trochu videla, ale rozlievalo sa to teraz pre zmenu niekde vo mne.
„Pozor,“ zvolal mladý orol, „to je oklamanie! Zostaňte sústredení. Nepoddávajte sa tomu.“
Vtedy sa všade naokolo rozlial oheň. Hnusná páľava útočila na naše perie, nútila nás k ústupu. Všade bol smrad a stony, ako zasiahnuté orly trpeli bolesťou. Dotkla sa pocitu temnoty vo mne. Bolo to viac ako bolestné. Trhalo ma to zvnútra. Tlačilo sa to von, kde sa to malo spojiť s ohňom nenávisti. Niektorí z letky to nevydržali. Z ich úst sa vylievala bolesť, ktorá znásobovala silu ohňa, ktorý sa na nás vylial. Vyzeralo to zúfalo. Netušila som ako bojovať, len som sa modlila v jazykoch. To bolo všetko, čo som dokázala. Dáko som vďaka tomu stále triafala démonov okolo seba.
„Len sa nesmiem báť, len sa nesmiem báť. Prejdeme,“ opakovala som si na pozadí toho všetkého, pretože som potrebovala sama seba presvedčiť o tom, že všetko dobre dopadne.
Vtedy ma trafil šíp. Jeden z tých, ktoré pripravili bojovníci, ktorí za nami stále verne stáli. Ten šíp otvoril moje oči, dal ostrosť môjmu sluchu. Horúčava, ktorá nás obkolesovala mi prestala vadiť. Bola tam, vedela som o nej, ale nezasahovala do mňa ako pred chvíľou. Prestalo ma to tak bolieť. Šíp sa vo mne rozlieval a prinášal pokoj.
„Spievajte, alebo kričte, to je jedno!“ zvolala som, „každý jeden. Kričte o tom, kto je pre vás Boh!“
Mladý orol znovu spieval pieseň. Inú. Obohatenú o šíp, ktorý ho posilnil. Priniesla svetlo. Aj tie orly, ktoré začali zo strachu pred ohňom utekať, sa vrátili. Prestali sme sa báť. Oheň nad nami stratil moc. A tak sme sa bili napriek tej páľave. Neušli sme, neuhli sme, aj keď chuť urobiť to bola stále obrovská.
Mladé orlice dokončili obraz. Za niečo sa aj s Jedinečnou pri ňom modlili. Potom ho vyhodili do vzduchu, kde sa rozletel na tisíce farebných kúsočkov. Ako padali dole, prinášali dážď.
Občerstvení sme sa nakoniec prebili von. Dážď stále padal a uzdravoval ranených.
„Bol si statočný,“ objala som mladého orla. Aj orlice - jeho sestry a Jedinečnú. A potom som sa pritúlila k môjmu orlovi.
„Ďakujem,“ povedala som.
Len sa usmial a už znovu čosi hral a pospevoval si pri tom.
„Tancuj,“ povedal mi potom.
Postavila som sa a tancovala. Len tak, lebo som bola šťastná s Ockom.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára